Veľká januárová revolúcia?

Udalosti posledných dní nútia aj mňa prihriať si svoju predvolebnú polievočku. Nie, nekandidujem, nezatvárajte toto okno!

V zásade mám na srdci a na jazyku len dve poznámky. Prvá k článku Jozefa Kariku Čo sa včera stalo na Slovensku a čo to pre nás znamená. Rozumiem spisovateľovmu občianskemu rozhorčeniu. Nemôžem ale súhlasiť s jeho senzačnými proroctvami a ešte excentrickejšími riešeniami. Že médiá informovali o počte demonštrantov pred Národnou radou SR zmätočne, a TA3 je úrovňou vysielania chatrná, je fakt. Niet čo namietať. Ale, že by sme stáli pred obdobím „palácových prevratov“ a rozzúrených más, ktoré vezmú bratislavský zákonodarný pahorok útokom, je nezmysel. Ak niečo slovenskú spoločnosť ohrozuje, nie sú to politici ani finančné skupiny, ale je to slovenská spoločnosť. Je to široko rozpriestranená skepsa a rezignácia, ktorá prerastá jej telom ako zhubný nádor. Karika píše: „Čo sa týka budúcnosti, obmedzím sa iba na jednu vecnú, triezvu a pragmatickú radu: zaobstarajte si do každej domácnosti aspoň jednu strelnú zbraň. Sústreďte sa na tie so silným zastavovacím účinkom. Optimálne sú brokovnice. Z krátkych strelných zbraní všetky s kalibrom od 9 mm nahor." Tento výrok považujem za nehorázne šírenie paniky a nezodpovedné nafukovanie bubliny senzácie.

Uvediem svoj protiargument. Pochádza z vednej disciplíny zvanej Teória bezpečnosti. Karikova vízia spoločenskej kataklizmy vo mne evokuje jav označovaný ako bezpečnostná dilema. V skratke ide o nasledovné: štát A sa necíti vo vzťahu k štátu B v bezpečí, a začne svoj bezpečnostný deficit vyrovnávať navyšovaním obranných kapacít. Štát B vyhodnotí nový pomer síl ako svoje ohrozenie, a prikladajúc svojmu konkurentovi tie najhoršie úmysly, začne zbrojiť tiež. Ostatné štáty C, D, E, atď., sa vydajú v tých istých stopách. Pôvodný úmysel štátu A maximalizovať svoju bezpečnosť na úkor ostatných, viedol k nekontrolovanej špirále zbrojenia. V konečnom dôsledku sa žiaden z aktérov nebude cítiť ani o piaď bezpečnejší než na začiatku. Navyše, kvantum zbraní, ktoré sa v priebehu zbrojnej mánie nagenerovalo, sa stane spoločnou hrozbou pre všetkých. Nová bezpečnostná situácia je neprehľadná a ťažko predvídateľná. Vojna môže vypuknúť kedykoľvek, hoci si to žiaden z hráčov nepraje. To je bezpečnostná dilema. Píšem o štátoch, ale tento model verne opisuje situáciu, do ktorej by spoločnosť mohli uvrhnúť táraniny Jozefa Kariku.

Vrátim sa na začiatok, k rezignácii a skepse, ktorá väčšinu z nás (bez ohľadu na stranícke sympatie) spája. Nie, nemám pre Vás dobrý tip, koho v marci voliť. Iba jednu radu a varovanie:

1.) Nerezignovať.
2.) Keď boľševici v novembri (podľa nášho kalendára) 1917  akože uchopili moc a obsadili Zimný palác, boli v Rusku menej populárni ako Nora Mojsejová u nás. Nikto ich nepoznal – Trockij sa práve vrátil z Ameriky a Lenin z Fínska. To, že ktosi zahájil novú epochu ruských dejín, nevedeli ani občania susednej ulice. Celý puč bol akciou malej a odhodlanej skupinky, ktorej konaniu sa ostatní len nečinne prizerali. Väčšinová spoločnosť bola vyčerpaná a rezignovaná. Nevládala ďalej. Trpkosť najväčšieho spoločenského experimentu v dejinách ale na seba nenechala dlho čakať.