Pamäť

"Spomienky skrášľujú život, ale zabúdanie ho robí znesiteľným."

Richard David Precht

Chleboviny

Začnime od Adama: na počiatku bol slovutný učenec Erazmus Rotterdamský. Potom dlho, dlho nič, Luther, Napoleon, Stalin, vojna taká i onaká, prvá, druhá, studená, až sme sa k slovu dostali my: učenci mušej váhy cicajúci granty z vemena láskavého Bruselu. Hovorí sa tomu finančná podpora mobility v sektore vysokých škôl. Pán Boh daj eurokratom dlhého zdravia!

Začiatky sú vždy rovnaké. Postupujete podľa Maslowovej pyramídy zo suterénu nahor. Posteľ, strecha, občianska vybavenosť a internet. Pracovne som ich nazval „chlebovými starosťami“. Prenasledovali a prenasledovať nás budú. Vezmime si jednoduchý príklad – skrine. Náš ochotný domáci priviezol štyri škatule made in Denmark. Prvú sme, striktne sa držiac návodu, takmer nenávratne zničili. Posledná už bola otázkou rutiny. Keďže sme robotovali ako Ukrajinci, fuška nám zabrala len jeden deň.

Nováčikovská daň má rôznu príchuť. Raz chutí ako becherovka či pivo, inokedy ako záchodový papier. Slovom, od prvého dňa pobytu v Meste sme konfrontovaní so svojimi omylmi. A spravidla ťahajú v tomto nerovnom súboji naše peňaženky za kratší koniec. Piváreň U Fleků je miesto, ktoré stojí za to navštíviť. Živá hudba, skvelé pivko, becherovečka roznášaná na podnosoch. Len tá cena: pivec 60 Kč, ale bral to čert, veď si ho varia sami a má 13 stupňov. Ale becherovka za 90? Viem, som skúpy, priznávam. Ale pri takej sumičke by som prosil, aby aperitívy roznášala servírka, ktorej jediným odevom je tácka.

Pre tento a mnoho iných prípadov kedy sme nabehli šmelinárom na vidly, zavádzam v rámci rubriky Mesto aj osobitnú podrubriku Ogabávačky.

Ako som už naznačil, lakomosť je nám takmer vlastná. Druhý v poradí sa o tom presvedčil Jakub. Ten si do batožiny slivovicu síce pribaliť nezabudol, ale plavky nechal doma plávať. A vysoliť za nový športový odev osem stovák sa Kubovi nechcelo. O čo väčšia bola jeho radosť, keď z regálu vytiahol jedny za 99 Kč. Šup s nimi do košíka, rýchlo, aby mu ich ktosi spred nosa nevyfúkol. Pravdaže, až doma zistil, že, hoci nie je vyslovene mrož, do zakúpených plaviek by sa vtesnal naposledy na prelome prvého a druhého ročníka základnej školy. Slabou náplasťou pre dušu lakomca bolo, že smiech ktorý nám jeho úbor priniesol, je hoden aspoň piatich flekovských becheroviek.

 

Ogabávačka s poradovým číslom tri ale padá opäť na môj vrub. Bol som už na ceste domov, keď mi Jozef poslal varovnú SMS: sme bez záchodového papiera. Napochytre som vbehol do prvej večierky v dosahu a schmatol obrovitánsky kotúč recyklovanej spásy. Naposledy som taký videl na verejných záchodoch. A nebyť ceny 60 korún, mohol som byť na svoj výber pyšný.

Aj taký je život v Meste.

Nabudúce sa v pyramíde od Maslowa posunieme k sociálnym potrebám.

Vitajte Na okraji mesta

Bleskový strih a sme tu. Na okraji mesta, blogu, bieleho papiera.

Blogovať som chcel už dávno. Vlastne, kedysi som sa o to pokúšal. S väčšími či menšími neúspechmi. Ostatné dva roky som zachovával rádiový pokoj. Sem-tam nejaké chrčanie ale dokopy takmer nič. Snažil som sa totiž odpovedať si na kľúčovú otázku. Ak totiž niekto píše, či sa o to aspoň pokúša, mal by mať vyjasnené jedno: mám svetu čo povedať? Stojí o to vôbec niekto?

Budete prekvapení, ale svojou vlastnou hlavou som prišiel na to, že Vám – drahí okoloidúci – pravdepodobne nemám čo hodnotné zdeliť. A keby som bol aspoň zamak empatický, ukončím touto vetou súčasne aj bytie tohto blogu.

Avšak ja som sob. Môj jazyk by tancoval čo mu hrdlo ráči. No a poznáte žičlivejšiu pôdu na bezúčelné brechanie a jalové táranie, než je blog? Pravda, podaktorí majú možnosť sa - večer čo večer – verbálne vyprázdniť pred televízorom. Alebo manželkou. Lebo družka by to nevydržala, vstala a našla si inú, menej ufrflanú gambu. Ale ja telku nerád, a v políčku rodinný stav mi zatiaľ bliká diagnóza stepný vlk.

A preto blog. Kto ak nie ja, kedy ak nie teraz? Samozrejmá vec, že z času na čas budem svoje kvílenie prerývať hlasným mudrovaním s pridanou hodnotou požičaných múdrostí. To ja rád.

A prečo Na okraji mesta? Nemienim zakrývať svoju vidiecku provenienciu ani náklonnosť k Dietlovmu seriálu. Avšak do hry vstúpili aj iné premenné. Okraj je vlastne breh. A brehom spravidla niečo končí. Rieka si tečie sama, ale za ňou je breh číslo dva. Breh, ktorý je začiatkom. Breh, ktorý je hranicou. A o to tu ide. Na hranici začneme.

Očakávajte teda (doparoma aj s tou skromnosťou!), tešte sa na veľké i malé témy. Vážne i úsmevné. Sme Na okraji mesta. Nie v centre. Tu na periférii plynú dôležité aj efemérne veci voľne popri sebe.

Všetky budúce texty budú tematicky radené do štyroch rubrík:

1. Žurnál – reflexie týkajúce sa domova a zahraničia, za ktoré budem niesť plnú osobnú zodpovednosť.
2. Inventár - náreky, súženia, radosti a strasti. Budem osobný.
3. Mudráreň – postrehy, múdrosti, sentencie, citácie. Vlastné aj cudzie.
4. Mesto – vplyvom vonkajších okolností som sa na 5 mesiacov vyskytol v jednej z európskych metropol. Povedzme, že krycí podtitul „pražský zápisník“ by v tomto prípade nebol ďaleko od pravdy.

Ešte raz a naposledy,

Vitajte Na okraji mesta!

PS: A ďakujem Filipovi, bez ktorého nezištnej pomoci by tento dobre vybrúsený diamant nikdy nevznikol.