Dvetisícdvanásť

Rok sa nachýlil ku svojmu koncu a všetci rozumbradovia rozumujú. Zostavujú rebríčky, hitparády, výbery. Pôvodne som nemal v úmysle tejto obsesii podľahnúť, ale koniec roka sa celkom nevyvinul podľa mojich predstáv, a mne ostal čas na nepríjemné reflexie. Nie, nie, žiaden duševný striptíz, nezatvárajte toto okno!
Foreign policy publikoval niekoľko fotoreportov s príchuťou dvanásteho roku. Dovolil som si, s láskavým nevedomím redakcie, prepožičať zopár snímok a pripojiť k nim stručnú glosu. Prosím, nehľadajte za výberom udalostí žiaden skrytý kód ani posolstvo.

1.) Mr. and Mrs. Obama

Obhájil. Túžba Obamových kritikov po 45. prezidentovi Spojených štátov ostala na ďalšie štyri roky nenanplnená. Čo mňa osobne na Barackovi Obamovi udivuje? Nechcem skĺznuť do hodnotenia jeho politických rozhodnutí. Silný dojem vo mne ale zanecháva Obamova rétorická zdatnosť a schopnosť inšpirovať. Jeho prejavy majú jednoducho náboj a sú rovnako pútavé či referuje o stave nezamestnanosti alebo ulovení na Bina Ládina. V čom môže byť inšpirujúci pre nás? Veľa paralel sa medzi Washingtonom a Bratislavou zrejme nájsť nedá. Každopádne platí, že tak, ako americký ani slovenský národ nečakajú ľahké časy. Bolo by naozaj fajn, ak by si naši lokálpolitici uvedomili, že majú silu zasievať nielen zlosť a závisť, ale aj nádej a pozitívne impulzy. Budeme ich potrebovať.

2.) China unanimous

Čínskeho lodivoda Hu Jintaa vystriedal za kormidlom Xi Jinping a západní komentátori zvestovali úsvit novej éry. Robiť najvyššieho súdruha v krajine s 1,3 miliardy obyvateľmi nie je žiadna brnkačka. Treba preto novému vodcovi ľudu držať palce, aby sa mu veci nevykĺzli z rúk. Prečo Vás, milí okoloidúci, zaťažujem s červenou? Je to preto, aby sme si postupne zvykali na posuny politicko-mocenských siločiar. Od 21. storočia už totiž svetová obchodná tepna nevedie cez severný Atlantik, ale Pacifik. Význam Európy - zjednotenej alebo nie - upadá práve na úkor východnej Ázie. Nie nadarmo sa Barack Obama krátko po znovuzvolení dočkal prídomku "prvý pacifický prezident".

3.) Vlad is back

Vladimír Vladimírovič. Po medzipristátí v premiérskom kresle sa vrátil tam, kde si len málkoto vedel predstaviť kohosi iného. Nebudem sa zaoberať Putinovou kritikou, ktorá je v mnohých ohľadoch oprávnená. Nie, nie som agent Kremľa, ale po laickom štúdium ruských dejín si človek musí uvedomiť jednu vec. Nikdy v tejto krajine ľudia nedržali vo svojich rukách toľko slobody a demokracie ako dnes. Áno, Putin je iný. Pre mnohých dokonca diktátor. V ruskom kontexte ale iba nadviazal na kontinuitu svojich predchodcov. Ktokoľvek stál na čele ruského národa a mal v úmysle systém reformovať (k lepšiemu alebo horšiemu), robil to železou päsťou - Ivan IV., Peter Veľký, Lenin, Stalin.V opačnom prípade sa krajina rozpadala - to je objektívna skutočnosť, ktorú potvrdzujú dva príklady. V novembri 1917 nepovalili boľševici cárizmus, ale Ruskú demokratickú republiku, ktorá nebola schopná nastoliť kontrolu nad vlastným územím. Príklad druhý - Jeľcinova éra. Pre niekoho obdobie rozvetu demokracie, pre iných úpadku. Faktom je, že v 90-tych rokoch sa hrubý domáci produkt krajiny prepadol o polovicu. To je väčší prepad než v čase, keď Hitlerove vojská stáli pred bránami Moskvy a osud krajiny visel na vlásku. V roku 1993 sa jeden dolár obchodoval za 1244 rubľov, o tri roky neskôr to bolo 5612 dolárov. Keď Putin preberal po Jeľcinovi prezidentský úrad, v krajine sa poriadne nevyplácali ani dôchodky. Sú to veci pre nás ťažko pochopiteľné. Rovnako ako čínsky komunizmus či indický kastizmus. Rusko jednoducho aj naďalej ostáva iné. Či to budeme akceptovať alebo odmietať.

4.) Still in Afghanistan

Vojna v krajine, z ktorej nikto neodišiel ako víťaz, sa nedočkala svojho konca ani po 11-tich rokoch. Pričom otázka: ako v prípade Afganistanu vyzerá víťazstvo, je v tomto prípade mimoriadne akútna. Odpoveď na ňu Američania doposiaľ nenašli. Tak ako Sovieti a Briti pred nimi. Mimochodom, armáda britského impéria bojovala pod Hindukúšom dvakrát - vždy s rovnakým výsledkom. "Aj v Kábule sa cítili okupanti ako na sopke," napísal výstižne na margo konflitku z roku 1879 sovietsky historik Štenjberg. Ako, s kým a na čom sa dohodnúť? Tento rébus sa s uplynulým rokom nekončí.

5.) Should we attack Iran?

Otázka jadrového programu šiitskej teokracie si aj v uplynulom roku udržala globálny charakter. A to predovšetkým vďaka politickým predákom Štátu Izrael. Benjamin Netanyahu príčinlivo presviedčal (na snímke) delegátov OSN o nevyhnutnosti zaraziť ajatoláhom putiku a odvrátiť hroziaci armagedon. O čom sa ale nehovorí, je, že Irán je "najvyššou hrozbou" minimálne od roku 1996. Už vtedy Netanyahu pred americkým Kongresom hrozil jadrovou katstrofou, ktorá klope na dvere. Osobne si myslím, že v celej veci je Teherán prinajlepšom druhoradý a slúži izraelským politikom tvrdej línie iba ako figový list. Ako paraván, ktorého jediným cieľom je zakryť neochotu riešiť a vyriešiť izraelsko-palestínsky konflikt. Nie, v roku 2013 sa nedočkáme izraelsko-iránskej vojny, ale neuvidíme ani mier v Gaze a na Západnom brehu. Ako napísal Platón: "Len mŕtvi videli koniec vojny."

6.) The Leader

Keby to nebolo také tragické, bolo by to smiešne. Líder na obrázku nie je nikto iný ako najvyšší vodca, jeho omnipotencia Kim Čong-un. V čom je priložená snímka pre mňa unikátna? Sediaci a fajčiaci cigaretu západnej značky. Neohrozený, a predsa celkom obyčajný. Obézny odrastený pubertiak, ktorý po otcovi zdedil lego bez návodu na použitie.



A čo popriať do Nového roku Tebe, milý čitateľ? Aby bol aj Tvoj rok 2013 - slovami novinára Juraja Hrabka - lepší, ako bude.

Cukráreň

S horúcou kávou bez cukru

bez mlieka

a

bez vkusu

Za okrúhlym stolom bez konca

a 

veterníkmi bez vetra

Sedím

a

ty tu nesedíš

Keď aj poézia zabíja

Žijeme hluší k zemi pod sebou,

deset kroků od nás nikdo neslyší naše řeči,

ale kde se objeví aspoň poloviční rozmluva,

hned o ní dostane echo kremelský horal.



Prsty má tlusté ako ponravy

a z jeho rtů odpadávají slova konečná

jako olověná závaží.

Jeho švábí vousy poťouchle pošilhávají

a vršky jeho vysokých bot se lesknou.

Kolem něho sběr tenkokrkých vůdců - plazivých pololidí,

se kterými si pohrává.

Řehtají, kňučí nebo vrní,

jak on žvaní a ukazuje prstem,

jeden po druhém falšují zákony,

aby dostali jakoby podkovou do hlavy,

do očí, do třísla.

A každé zabití je požitkem pro Oseta široké hrudi.

Uvedená báseň je poslednou z pera Osipa Emiljeviča Mandelštama, jedného z najväčších ruských básnikov minulého storočia. Za báseň, ktorú predniesol v úzkom kruhu priateľov, bol poslaný do gulagu blízko Vladivostoku, kde 27. decembra 1938 zomrel. (A Osetínec so širokou hruďou nie je nikto iný, než Josif Stalin.) 

Syfilis

Mnoho rokov táto choroba vôbec nemala meno. Taliani, Nemci, Poliaci a Angličania ju nazývali "francúzska nemoc", Francúzi zas "neapolská nemoc", Neapolčania "španielska nemoc".
Portugalci ju označovali "kastílska nemoc" a Turci "kresťanská nemoc".

Norman Davies : Evropa - dějiny jednoho kontinentu

Veľká januárová revolúcia?

Udalosti posledných dní nútia aj mňa prihriať si svoju predvolebnú polievočku. Nie, nekandidujem, nezatvárajte toto okno!

V zásade mám na srdci a na jazyku len dve poznámky. Prvá k článku Jozefa Kariku Čo sa včera stalo na Slovensku a čo to pre nás znamená. Rozumiem spisovateľovmu občianskemu rozhorčeniu. Nemôžem ale súhlasiť s jeho senzačnými proroctvami a ešte excentrickejšími riešeniami. Že médiá informovali o počte demonštrantov pred Národnou radou SR zmätočne, a TA3 je úrovňou vysielania chatrná, je fakt. Niet čo namietať. Ale, že by sme stáli pred obdobím „palácových prevratov“ a rozzúrených más, ktoré vezmú bratislavský zákonodarný pahorok útokom, je nezmysel. Ak niečo slovenskú spoločnosť ohrozuje, nie sú to politici ani finančné skupiny, ale je to slovenská spoločnosť. Je to široko rozpriestranená skepsa a rezignácia, ktorá prerastá jej telom ako zhubný nádor. Karika píše: „Čo sa týka budúcnosti, obmedzím sa iba na jednu vecnú, triezvu a pragmatickú radu: zaobstarajte si do každej domácnosti aspoň jednu strelnú zbraň. Sústreďte sa na tie so silným zastavovacím účinkom. Optimálne sú brokovnice. Z krátkych strelných zbraní všetky s kalibrom od 9 mm nahor." Tento výrok považujem za nehorázne šírenie paniky a nezodpovedné nafukovanie bubliny senzácie.

Uvediem svoj protiargument. Pochádza z vednej disciplíny zvanej Teória bezpečnosti. Karikova vízia spoločenskej kataklizmy vo mne evokuje jav označovaný ako bezpečnostná dilema. V skratke ide o nasledovné: štát A sa necíti vo vzťahu k štátu B v bezpečí, a začne svoj bezpečnostný deficit vyrovnávať navyšovaním obranných kapacít. Štát B vyhodnotí nový pomer síl ako svoje ohrozenie, a prikladajúc svojmu konkurentovi tie najhoršie úmysly, začne zbrojiť tiež. Ostatné štáty C, D, E, atď., sa vydajú v tých istých stopách. Pôvodný úmysel štátu A maximalizovať svoju bezpečnosť na úkor ostatných, viedol k nekontrolovanej špirále zbrojenia. V konečnom dôsledku sa žiaden z aktérov nebude cítiť ani o piaď bezpečnejší než na začiatku. Navyše, kvantum zbraní, ktoré sa v priebehu zbrojnej mánie nagenerovalo, sa stane spoločnou hrozbou pre všetkých. Nová bezpečnostná situácia je neprehľadná a ťažko predvídateľná. Vojna môže vypuknúť kedykoľvek, hoci si to žiaden z hráčov nepraje. To je bezpečnostná dilema. Píšem o štátoch, ale tento model verne opisuje situáciu, do ktorej by spoločnosť mohli uvrhnúť táraniny Jozefa Kariku.

Vrátim sa na začiatok, k rezignácii a skepse, ktorá väčšinu z nás (bez ohľadu na stranícke sympatie) spája. Nie, nemám pre Vás dobrý tip, koho v marci voliť. Iba jednu radu a varovanie:

1.) Nerezignovať.
2.) Keď boľševici v novembri (podľa nášho kalendára) 1917  akože uchopili moc a obsadili Zimný palác, boli v Rusku menej populárni ako Nora Mojsejová u nás. Nikto ich nepoznal – Trockij sa práve vrátil z Ameriky a Lenin z Fínska. To, že ktosi zahájil novú epochu ruských dejín, nevedeli ani občania susednej ulice. Celý puč bol akciou malej a odhodlanej skupinky, ktorej konaniu sa ostatní len nečinne prizerali. Väčšinová spoločnosť bola vyčerpaná a rezignovaná. Nevládala ďalej. Trpkosť najväčšieho spoločenského experimentu v dejinách ale na seba nenechala dlho čakať.

Učená spoločnosť pražská

Zrejme nastala chvíľa, kedy treba rozvíriť všetky pochybnosti a kategoricky zdôrazniť, že môj pražský pobyt je pobytom študijným. Nie paravánom zakrývajúcim čosi iné.

Náš akademický Parnas sa týči do neveľkej výšky troch poschodí nad úrovňou vozovky. Jeho vnútorným ovzduším poletujú internetové vlny a éterické parfumy ruských študentiek. Nevedno ako budova školy slúžila v dávnej minulosti, ale trojmetrové stropy a široké nekončiace chodby by bez námahy zastrešili i dve kláštorné spoločenstvá a jeden zväz záhradkárov.

Poďme na ľudské zdroje. Za prvé – zamestnanci. V inštitúciách akademického razenia máte do činenia s nasledovnou dichotomickou typológiou: 1.) vzdelaní a 2.) vzdelanie predstierajúci. Keďže nerád rozprávam o sebe, upriamim vašu pozornosť na skupinu číslo jeden. Naši kantori sú ústretoví a spravidla erudovaní.

Tak napríklad príklad. Doktor Kubín – emeritné knieža diplomatického zboru. Diplomatický protokol a spoločenský takt ho sprevádzajú nielen na prednáškach. Právne záležitosti má pod palcom doktor Šobíšek. Tiež bývalý diplomat blížiaci sa k sklonku produktívneho života. Šobíšek je svojský typ motivátora, ktorý dokáže okrem morálnym apelov udrieť aj na strunu kapitalistického hedonizmu: „Pokiaľ budete usilovní, mali by ste vedieť, že nástupný plat byrokrata v OSN bol už počas môjho pôsobenia 3000 dolárov. V prípade diplomata 5000.“ Ako človek s právnym a jazykovým vzdelaním sa ešte „za boľševika“ zamestnal v diplomatických službách Spojených národov – pobočka Úrad vysokého komisára pre utečencov v Nairobi.

Ekonómia i jej praktická podoba ekonomika, sú ženského rodu. A Ilona Švihlíková, ktorá nás zasväcuje do globálnych socio-ekonomických fenoménov, mi bola od prvej chvíle odkiaľsi povedomá. Najťažšou váhou učenej spoločnosti pražskej je v našich nehodných očiach profesor Krejčí. Každá jeho prednáška začína nevinnou pol hodinovou úvahou nad prebiehajúcimi svetovými udalosťami. Zaťažko s intelektuálom na vrchole mentálnych síl držať aspoň niť. Nieto ešte vstúpiť do dišputy, ktorú na konci každej ťažkotonážnej myšlienky ponúkne svojím typickým: „Co vy na to?“

A čo študentská komora našej alma mater? Hranica medzi „domácimi“ a „zahraničnými“ tu v zásade absentuje. Tretina poslucháčov je z rusky hovoriacich krajín a v Stovežatej žije dlhodobo. Vlastne, diaspóra občanov bývalého ZSSR je v Prahe veľmi markantná. A čo tie ruské parfumy? Nuž, ako sa z toho vykrútiť. Povedzme, že národný poklad v podobe genetického materiálu priteká z východu, podobne ako ropa, v bujných kvantách.


Aj taký je život v Meste.

Slovenská džamáhíríja

 

"No. Nemal by to brať až tak osobne."

(Reakcia Petra Schutza na skutočnosť, že Robert Fico odmietol zásah v Lýbii komentovať)