pondelok 31. decembra 2012

Dvetisícdvanásť

Rok sa nachýlil ku svojmu koncu a všetci rozumbradovia rozumujú. Zostavujú rebríčky, hitparády, výbery. Pôvodne som nemal v úmysle tejto obsesii podľahnúť, ale koniec roka sa celkom nevyvinul podľa mojich predstáv, a mne ostal čas na nepríjemné reflexie. Nie, nie, žiaden duševný striptíz, nezatvárajte toto okno!
Foreign policy publikoval niekoľko fotoreportov s príchuťou dvanásteho roku. Dovolil som si, s láskavým nevedomím redakcie, prepožičať zopár snímok a pripojiť k nim stručnú glosu. Prosím, nehľadajte za výberom udalostí žiaden skrytý kód ani posolstvo.

1.) Mr. and Mrs. Obama

Obhájil. Túžba Obamových kritikov po 45. prezidentovi Spojených štátov ostala na ďalšie štyri roky nenanplnená. Čo mňa osobne na Barackovi Obamovi udivuje? Nechcem skĺznuť do hodnotenia jeho politických rozhodnutí. Silný dojem vo mne ale zanecháva Obamova rétorická zdatnosť a schopnosť inšpirovať. Jeho prejavy majú jednoducho náboj a sú rovnako pútavé či referuje o stave nezamestnanosti alebo ulovení na Bina Ládina. V čom môže byť inšpirujúci pre nás? Veľa paralel sa medzi Washingtonom a Bratislavou zrejme nájsť nedá. Každopádne platí, že tak, ako americký ani slovenský národ nečakajú ľahké časy. Bolo by naozaj fajn, ak by si naši lokálpolitici uvedomili, že majú silu zasievať nielen zlosť a závisť, ale aj nádej a pozitívne impulzy. Budeme ich potrebovať.

2.) China unanimous

Čínskeho lodivoda Hu Jintaa vystriedal za kormidlom Xi Jinping a západní komentátori zvestovali úsvit novej éry. Robiť najvyššieho súdruha v krajine s 1,3 miliardy obyvateľmi nie je žiadna brnkačka. Treba preto novému vodcovi ľudu držať palce, aby sa mu veci nevykĺzli z rúk. Prečo Vás, milí okoloidúci, zaťažujem s červenou? Je to preto, aby sme si postupne zvykali na posuny politicko-mocenských siločiar. Od 21. storočia už totiž svetová obchodná tepna nevedie cez severný Atlantik, ale Pacifik. Význam Európy - zjednotenej alebo nie - upadá práve na úkor východnej Ázie. Nie nadarmo sa Barack Obama krátko po znovuzvolení dočkal prídomku "prvý pacifický prezident".

3.) Vlad is back

Vladimír Vladimírovič. Po medzipristátí v premiérskom kresle sa vrátil tam, kde si len málkoto vedel predstaviť kohosi iného. Nebudem sa zaoberať Putinovou kritikou, ktorá je v mnohých ohľadoch oprávnená. Nie, nie som agent Kremľa, ale po laickom štúdium ruských dejín si človek musí uvedomiť jednu vec. Nikdy v tejto krajine ľudia nedržali vo svojich rukách toľko slobody a demokracie ako dnes. Áno, Putin je iný. Pre mnohých dokonca diktátor. V ruskom kontexte ale iba nadviazal na kontinuitu svojich predchodcov. Ktokoľvek stál na čele ruského národa a mal v úmysle systém reformovať (k lepšiemu alebo horšiemu), robil to železou päsťou - Ivan IV., Peter Veľký, Lenin, Stalin.V opačnom prípade sa krajina rozpadala - to je objektívna skutočnosť, ktorú potvrdzujú dva príklady. V novembri 1917 nepovalili boľševici cárizmus, ale Ruskú demokratickú republiku, ktorá nebola schopná nastoliť kontrolu nad vlastným územím. Príklad druhý - Jeľcinova éra. Pre niekoho obdobie rozvetu demokracie, pre iných úpadku. Faktom je, že v 90-tych rokoch sa hrubý domáci produkt krajiny prepadol o polovicu. To je väčší prepad než v čase, keď Hitlerove vojská stáli pred bránami Moskvy a osud krajiny visel na vlásku. V roku 1993 sa jeden dolár obchodoval za 1244 rubľov, o tri roky neskôr to bolo 5612 dolárov. Keď Putin preberal po Jeľcinovi prezidentský úrad, v krajine sa poriadne nevyplácali ani dôchodky. Sú to veci pre nás ťažko pochopiteľné. Rovnako ako čínsky komunizmus či indický kastizmus. Rusko jednoducho aj naďalej ostáva iné. Či to budeme akceptovať alebo odmietať.

4.) Still in Afghanistan

Vojna v krajine, z ktorej nikto neodišiel ako víťaz, sa nedočkala svojho konca ani po 11-tich rokoch. Pričom otázka: ako v prípade Afganistanu vyzerá víťazstvo, je v tomto prípade mimoriadne akútna. Odpoveď na ňu Američania doposiaľ nenašli. Tak ako Sovieti a Briti pred nimi. Mimochodom, armáda britského impéria bojovala pod Hindukúšom dvakrát - vždy s rovnakým výsledkom. "Aj v Kábule sa cítili okupanti ako na sopke," napísal výstižne na margo konflitku z roku 1879 sovietsky historik Štenjberg. Ako, s kým a na čom sa dohodnúť? Tento rébus sa s uplynulým rokom nekončí.

5.) Should we attack Iran?

Otázka jadrového programu šiitskej teokracie si aj v uplynulom roku udržala globálny charakter. A to predovšetkým vďaka politickým predákom Štátu Izrael. Benjamin Netanyahu príčinlivo presviedčal (na snímke) delegátov OSN o nevyhnutnosti zaraziť ajatoláhom putiku a odvrátiť hroziaci armagedon. O čom sa ale nehovorí, je, že Irán je "najvyššou hrozbou" minimálne od roku 1996. Už vtedy Netanyahu pred americkým Kongresom hrozil jadrovou katstrofou, ktorá klope na dvere. Osobne si myslím, že v celej veci je Teherán prinajlepšom druhoradý a slúži izraelským politikom tvrdej línie iba ako figový list. Ako paraván, ktorého jediným cieľom je zakryť neochotu riešiť a vyriešiť izraelsko-palestínsky konflikt. Nie, v roku 2013 sa nedočkáme izraelsko-iránskej vojny, ale neuvidíme ani mier v Gaze a na Západnom brehu. Ako napísal Platón: "Len mŕtvi videli koniec vojny."

6.) The Leader

Keby to nebolo také tragické, bolo by to smiešne. Líder na obrázku nie je nikto iný ako najvyšší vodca, jeho omnipotencia Kim Čong-un. V čom je priložená snímka pre mňa unikátna? Sediaci a fajčiaci cigaretu západnej značky. Neohrozený, a predsa celkom obyčajný. Obézny odrastený pubertiak, ktorý po otcovi zdedil lego bez návodu na použitie.



A čo popriať do Nového roku Tebe, milý čitateľ? Aby bol aj Tvoj rok 2013 - slovami novinára Juraja Hrabka - lepší, ako bude.

0 x komentované:

pošli na vybrali.sme.sk

Zverejnenie komentára